Ako sa posunúť v živote ďalej a ako nerobiť rovnaké chyby stále dookola? Existuje úplne jednoduchý spôsob.
Poznáte to? „Prečo si stále vyberám tých istých mužov? Vždy sa zamilujem do toho nesprávneho!“ alebo „Zas sme sa pohádali. Vždy keď mama príde k nám na návštevu, neskutočne ma vytáča. Dokola sa hádame o tom istom.“ a „Mám toľko nápadov ktoré by som chcel realizovať, ale nemám na to čas. Som stále v práci.“
Tieto vety spolu zdanlivo nesúvisia. Ale len zdanlivo. Hovoria o tom, ako v živote opakujeme rovnaké chyby zas a znova. Vyberáme si rovnakých partnerov, ktorých chceme meniť na iných, hnevajú nás reakcie našich rodičov, pretože ich vidíme stále z jednej perspektívy, nerozvíjame sa ďalej, lebo dokola venujeme svoj čas nepodstatným veciam a na tie podstatné zabúdame. A takto to pokračuje stále. Ako na kolotoči.
Náš život vieme rozložiť do úsekov. Vieme vystihnúť, kde sa jeden úsek končí a iný začína, nájsť jeho hranice. Keď dôjdeme na hranicu končiaceho sa životného úseku, je čas uzavrieť ho a bilancovať. Bez tohto kroku nezistíme, čo sme v ňom prežili dobré a čo sa nám nepáčilo. A tak sa nám stane, že vytvárame jednu a tú istú situáciu zas a znova. Len raz ju prežijeme s Jánom, druhý krát s Pavlom alebo Vierou.
Bez preskúmania toho čo sa udialo, ako sme sa cítili, čo sa nám páčilo a čo nie, si pripravujeme ďalšiu podobnú životnú lekciu. Lebo tak to funguje. Je to ako s učením sa stáť na vlastných nohách. Ako to robí dieťa? Skúša. Keď sa mu nepodarí vstať, chviľu posedí a opäť to skúsi. Alebo vyskúša niečo iné. Vypýta si našu pomoc (napríklad zamrnčí) a my mu pomôžeme vstať. Vezmeme ho za ruku a jemne potiahneme smerom hore. Až príde chvíľa, kedy dieťa vstane zo zeme samo.
Aj keď sme už dospelí, podobne sa chováme vo všetkých situáciách v ktorých sa učíme. Skúšame. Je však rozdiel či skúšame vedome zmeniť čo sa nám na opätovne prežívaných situáciách nepáči alebo v nich pokračujeme bez uvedomenia. Voľba ako sa zachovať je iba naša.
Môžeme v bludnom kruhu opakovania pokračovať. Môžeme aj mrnčať ako dieťa a posťažovať sa okoliu. To nám aj naznačuje, že sme opäť spravili to isté, avšak niekedy bývame k postrehom blízkych hluchí. Veď čo oni vedia! Ja to žijem, ja sa trápim! A tak neprijmeme čo nám ako dieťaťu pomáhalo – jemné zdvihnutie nahor, aby sme uvideli svoju situáciu z nadhľadu a dali si šancu skúsiť životnú lekciu inak. A ak sa nám to podarí a my ešte stále nebudeme spokojní, možno sa už sami zastavíme. Bez cudzej pomoci skúsime zhodnotiť ako nás naše konanie ťahá k zemi. A po niekoľkých pokusoch zistíme, že už vieme. Ako keď sme sa naučili stáť a chodiť.
Dáva vám to zmysel a chcete začať sami? Uložte si odkaz na tento blog, ak by ste sa k nemu chceli vrátiť. Alebo ma začnite sledovať na FB a Instagrame, kde sa venujem podobným témam. A ak poznáte niekoho, kto sa v bludnom kruhu nachádza, pošlite mu odkaz na tento blog ako inšpiráciu.
Ďakujem. Vaša Eva
